piatok 20. júna 2014

Graduation a hostia

Hugh Masekela, 21 icons
Graduation je niečo ako promócie. Formálne taláre, hostia, rodičia, výborne pripravený program. A neskôr aj radosť a slzy, lebo ráno už čaká lietadlo domov. Prvý rečník podujatia bol Ashish Thakkar, riaditeľ Mara Group.
Thakkar, wikipedia. Podľa vlastných slov je vždy zle oblečený: dnes mal rifle.
Thakkar začínal v Ugande od nuly s pôžičkou 5000$: skladal a predával počítače spolužiakom. Dnes má jeho majetok hodnotu 230 miliónov. Thakkar sa dnes podelil o zaujímavú myšlienku: If you do good, you'll do well. Ak budeš konať dobro, bude sa ti aj dariť. Ľudia zaoberajúci sa social entrepreneurship by asi povedali, že to bude zložitejšie, ale Thakkar asi vie, o čom hovorí.

Masekela je úplne iný zjav. Starší, dosť ukecaný a s mnohými zaujímavými myšlienkami. Prvou bola úvaha, či by sa viac dynamických ľudí nemalo venovať v Afrike poľnohospodárstvu. Druhou bol exkurz o africkej identite, a aj v zmysle pridanej hodnoty, resp. komparatívnej výhody. Možno by ma niekto takýto presvedčil, že aj slovenská značka má budúcnosť napriek mojej skoro nekonečnej skepse.
Okrem rečnenia vie Masekala fantasticky hrať. Druhá pesnička, ktorú predviedol bola o vlaku s novými baníkmi pre bane v Johannesburgu. Všetky zvuky charakteristické pre vlak, ťahaný parnou lokomotívou, fantasticky zreprodukoval. 

štvrtok 19. júna 2014

Sebareflexia z ALA


Krátka a tematicky obmedzená reflexia z ALA.

 

 Black Hat on a sabbatical


“Do you know what a boogieman does before he goes to sleep every night? He checks his closet for Chuck Norris.”
Taken from bitstrips.com.
Poor boogieman. As if he did not know that he will not find Chuck Norris, even if he is there – unless Chuck decides to be seen…



Have you ever thought what de Bono’s black hat is afraid of? No, not the red hat. The red hat is too spontaneous to be on the ball, it’s the easiest target. A proper black hat would tear a red hat apart every second. The white hat? Nothing to be afraid of. A white hat is essentially a brother in arms: he prevents the inaccurate data from entering the reckoning. The yellow and the blue hats are obnoxious. The first one seeks positives and harmony, ultimately overlooking the self-evident fact, that if it does not work, there will be no benefits. The blue hat has the magical power silencing the black hat and allowing the unworthy to come up with more … ideas, more … nonsense.

The true nemesis of the black hat is the green one. One reason for that is inexhaustibility of the green hat: this guy will just not listen. The second, and more important is that the green hat will eventually win. For practical problems a solution has to be chosen eventually. If a bad one is chosen – “I told you” – the black hat will feel undervalued. (“I told you, I told you, you would not listen.”) If a viable creative idea – horribile dictu! – is adopted, the green hat will get all the praise. Sadly, nobody remembers the black hat for his thorough demolition of 632 bad ideas.

I am a seriously good black hat. This is partly a diagnosis, and partly a vocation, as nobody beats me at finding negatives.[1] Teaching and coaching requires a black hat to occasionally make unpalatable compromises or delegate the jobs of motivating and praising to someone else. This is a necessity, not a change of heart, though. Yet, being a proper black hat all the time gets tedious.

When I was leaving Slovakia, I was asked to offer solutions, not only critique at ALA. I was in a too excited mood to argue that this fell outside my portfolio, and later decided to give it a try. Metaphorically, I decided that the black hat could have a sabbatical. And even rest. After all, it looked like this approach could work here. I saw Mr. Bradford conjure up CS II during a conversation with Wissem and Yonathan. A whole new subject! A subject led by students, a subject they will get credit for, a subject ALA will try to present to its partner universities as academically rigorous.

Of course, my attempts were feeble in some respects. My AS Physics student might testify that raised eyebrows and telling nods made their appearance all too often. I was also too quick to tell them what they had done wrong, instead of giving praise.[2] I want to think about how to avoid this in future, though.[3]

There were a few highlights. The Scientific Research class liked both the pentomino, and “the creative nonsense” challenge. I did manage to put together a poem in Xhosa after a two-day struggle. I told the Story of the Axe. It still awaits its completion, but its part was presented. The idea to have a pre-match presentation before the last Staffulty vs. Students bout somehow materialised within my head. I also came up with a couple of nonsensical and politically-incorrect ideas such as naming the row with (the) rocket(s) on Agrinovation farm “Beirut” row.[4] And I profoundly enjoyed it.

What are the reasons for black hats sticking to their well-earned niches? While there might be little originality in the following, there is a bit of personal experience behind this, so bear with me. After all, not all of us had he luck to have SLC.

The first motive for my sticking to the black niche is the lack of self-belief. Critique – if presented in a socially acceptable way – is a safe bet. There is no recipe or blueprint for success in a creative endeavour, and the ever-present demon of small imagination will always whisper “What if you do not do well? You will be for a fool.” If you are a shy person, you would bear a failure of a group project particularly unwell. If you are a perfectionist or used to not failing, changing your mind-set is doubly hard.

My second reason for being cautious would normally be lack of support. Tiny self-belief can be augmented in a supportive team, but then I am rarely in a team. I am not that abrasive but I do prefer to work on my own. Truth be told, I have never been taught to do otherwise.

ALA made both premises invalid. Choosing to do something new, wild, crazy is encouraged here. Whatever reasonable project I proposed, I was always supported. I even came up with one on the line, and Dean Bradford okayed it. There was no fear of failure, or – rather – it diminished a lot.

Second, it is highly probable that you will be able to find a supportive team at ALA. In the end, the whole Scientific Department stood behind me leading the Scientific Research class, although I did not have great credentials. When I mooted the idea of a chess league, Morema and Mr. Webster almost made me organise it. They pushed me enough to overcome my uncertainty about the endeavour.

At times I have managed to step out of my comfortable role of a black hat at ALA. Surprisingly, it did not lead to a disaster, and it was enjoyable. It also gave me more confidence to try some adventurous things. While I know there is a long way (in order to be creative) to be walked, I might have taken a few steps. There are other things I will be taking from my year here, but this is perhaps the most surprising one: I can be creative.


[1] My debating partner might though, so you can imagine what a team we have been together.
[2] Prima facie, this is the correct approach: nobody will get better if you do not tell them about their mistakes and how to correct them.
[3] There is a bit of a difference between not being optimist or a sunny person, and a black hat by trade. However, most pessimists will wear the black hats all too readily.
[4] The closest African equivalent might be Mogadishu, or any other major town that has been shelled for longer period of time.

streda 14. mája 2014

Múdrosť majstra Mušiho

Našim najpopulárnejším športom je futbal. Chlapčenský tím má seriózne tréningy dva razy do týždňa - a samozrejme pre zábavu sa tu futbal hrá temer nonstop. Prekaziť ho môže prietrž mračien, skúšky (ale nie príprava na ne) a výlet do nákupného centra. Dievčenský tím je výrazne slabší: je zložený z niekoľkých amazoniek, čo trénujú s chlapcami a doplnený nadšencami. Ako ale takúto skvadru pripraviť na medziškolský turnaj?

Vstup majstra Mushiho. Ten hovorí nasledovné.

Zásada prvá: Zaparkuj autobus!

zdroj: necyklopédia
Zásada druhá: Nacvič penalty! 

zdroj: Gary Hershorn/Reuter
Lepšie než Taliansko v 1990.


A výsledok? Dievčenský tím ALA sa na turnaji prebojoval do štvrťfinále. Samozrejme nejaké zápasy vyhrali v rozstreloch...


pondelok 12. mája 2014

Tkanina reálií

autor: Varuna Herath
Prvých päť rokov to bolo šťastné detstvo. Potom prišla občianska vojna. Pohľad na susedu, ktorá akoby spala na zemi. Útek do buša a skrývanie sa. Ovocie ako zdroj potravy. Správy o tom, že deda v armáde zavraždili. Neskôr škola OSN pre detských vojakov, kam ma poslali vlastní rodičia, čo videli, že túžim veci napraviť vlastnými rukami. Odlúčenie od rodičov. Správy o umučení mamy. 

Časť mojich kamarátov je vo väzení za kritiku režimu. Niektorí sa odtiaľ už nevrátia, iní na sebe nesú jazvy. Udalosti posledných mesiacov si vyžiadali životy dvoch bratancov: zabili ich pre ich kmeňový pôvod. A pred pár týždňami mi prišla správa, že brat je nezvestný. Ak by sa nevrátil, pripomeniem si mamine slová, že väčšieho hrdinstva než položiť život za domov nie je.


Aj takéto sú príbehy z Afriky.

štvrtok 1. mája 2014

Kapské mesto a okolie za šesť hodín

Trasa a program
Masová prehliadka Kapského mesta a okolia za šesť hodín sa koná raz ročne. Počet účastníkov je okolo 11 000, ale nebojte sa, organizátori to dobre zvládajú. Celé to začína o 6:30 ráno na Dean's Street oproti liehovaru - South African Breweries, čo by našincov mohlo istotne nalákať. Prvá časť trasy vedie prebúdzajúcim sa mestom skoro priamo na juh po Main Road. Široké bulváre, práve sa otvárajúce obchody a všetko jemne dole z kopca. Nádherná vychádzka. Asi po 70 minútach sa dostávame na dohľad Indickému oceánu a môžeme obdivovať okrajové štvrte Muizeberg, Clovelly a Fish Hoek. Vľavo oceán a napravo strmý vŕšok.

Vo Fish Hoek odbočíme vpravo, keďže našim ďalším cieľom je pobrežie Atlantiku a vyhliadková cesta okolo Chapman's Peak-u. Chapman's Peak síce nie je ani Annapurna, ani Kriváň, ale ten kúsok od mora naň nám trochu dá zabrať. Samozrejme je to dobre známa vychádzková trasa (aj pre mamičky s kočíkmi), takže veľkú drinu ani pot neočakávajte. 

Tu sa dostávame za polovicu našej cesty. Najvyšší čas vyrobiť fotodokumentáciu. Organizátori exkurzie poskytujú vzorku s davmi bežcom, ale tých si nemusíme všímať. O mnoho viac je zaujímavá geológia stráne Chapman's Peaku a  rôzne ukážky eróznej činnosti.
Naša trasa vedie ďalej zostupuje k Hout Bay, kde vidíme Atlantik a vcelku vkusnú hotelovú architektúru po ľavej ruke. Ďalej pokračuje tichou, prechádzkovou cestou v lesnom teréne okrajom Stolovej hory.  Oproti slnečnému a vcelku veternému prostrediu predtým je to zásadná zmena. Posledná etapa vedie dole z okraja hory na Rhodes Rd. a Union Ave. Menej vábny je kúsok okolo rýchlostnej cesty, ale to je už len kúsok od konca trasy. 
Ten je na rugby štadióne University of Cape Town. Tam sa ale zasa motajú nejaké športové typy. Čo má tá Južná Afrika so športom?!
 
Plná, kontinuálna penzia
Jedlo a všetky nápoje sú v cene. Samoobslužné bufety sú každé 2-3 kilometre a výber nápojov je obrovský. Voda, cola, powerade (športová žbrnda), azda aj nealko pivo. Pite, koľko vám hrdlo ráči. Alebo koľko znesiete. Jedla je tiež dostatok. Varené zemiaky, čokoládové tyčinky, akési jedovato-vyzerajúce športové nechutnosti. Kuchynská soľ. Ako Stredoeurópan cítim ujmu, že organizátori zabudli na klobásky, špekáčky a langoše. Bude im veru treba napísať. Účastníci-absolventi trasy majú v cieli ešte väčší výber - a tí zo zahraničia môžu zasa jesť a piť bez obmedzenia.

Extra
Napodiv sú po trase aj masážne stanice. A zadarmo. Možno ak by vás rozboleli nohy. Ešte prekvapujúcejší je výskyt domácich vo veľkom počte. Tí sú z vás napospol vo vytržení a akoby sa vás snažili  pri prehliadke povzbudzovať. Nikdy som pri exkurzii tak euforický pocit nemal. Akcia má aj veľký kultúrny rozmer. Na začiatku si môžete zborovo zaspievať juhoafrickú hymnu (v piatich jazykoch), po ceste vás sprevádzajú muzikanti, speváci, garážová produkcia, japonské bubny...

Cena a jej analýza
Okolo 80E. Nie zlé na jeden deň. V balíčku účastníka sa nájdu aj užitočné veci ako opaľovací a hydratačný krém, aj zbytočnosti typu športový šilt a nebezpečne vyzerajúce zelené tričko s nápisom Prastará Vzájomná. Doteraz neviem, kto to je, ale stretnúť by som ju nechcel.

Celkový dojem
Asi by to išlo prejsť aj rýchlejšie za šesť hodín. Málo shoppingu po trase. Všade sa motajú bežci. Chýba pivo. Žiadne zvieratá charakteristické pre región: ani ťava, ani hroch, ani nosorožec. Príliš veľa ľudí a málo individuálneho prístupu zo strany sprievodcu. Absentuje prehliadka liehovaru. Prečo sú domorodci oblečení európsky? Inak môže byť. Aj keď výhľad na Dolných Honoch je stále lepší.

pondelok 28. apríla 2014

Ráčili by ste nám dať prednosť?

Na druhej návšteve Pilanesbergu sa mi pošťastilo vidieť jedného slona. Bol to mimoriadny zážitok, napriek jeho statickosti. Slon sa kŕmil, my sme boli vcelku obďaleč v aute. Minimálna interakcia. Ale slon je predsa slon(!) a nikdy by som sa nesťažoval.

V piatok sme mali možnosť vidieť veľa slonov a došlo aj k interakcii (na diaľku). Začalo to jedným slonom na ceste v diaľke.
Vybrali sme si ďalekohľad, fotoaparát a teleso v diaľke obdivovali. Trochu nám bolo aj smutno, že je tak ďaleko. Poznáte to: fotoaparát má zoom, ale ten zrazu nie je dosť dobrý... ďalekohľad je super, ale nedá sa cezeň fotiť...
Matej ešte naznačil, že slon dokazuje svoju inteligenciu tým, že si to spokojne razí po ceste. Keď tu zrazu: máme dva slony:

Ešte stále ďaleko no na našej ceste. A idú k nám. Prečo asi? Sprievodca k parku vystríha pred vyrušovaním čriedy s mladými slonmi a voči jazde medzi členmi stáda. To asi slony považujú za snahu čriedu rozdeliť. Dva slony ale nie sú črieda, nie? Pôjdeme vpred? Váhame a pozorujeme situáciu. Slony idú naďalej k nám. Ešte niečo? Hliadka na pravoboku hlási: slony!
Mnoho slonov. A pozorovateľ s ďalekohľadom pridáva ďalšiu výstrahu: mláďatá! Predstavme si, čo asi videl:
Očividne bude lepšie ustúpiť. Jeden zo slonov na ceste aj zodvihol chobot. Netrúbil, ale možno tým niečo chcel povedať. Ukáže sa, či si inštruktor v autoškole zaslúžil mzdu za vyučovanie cúvania.
Trochu sme podišli, no čo vidíme. Ktosi sa rozhodol zlepšiť nám zážitok tým, že slony k nám trochu popoženie. Napriek tomu, že táto finta je z hľadiska bezpečnosti prinajmenšom sporná.
Cestovatelia nelenili a o život cúvajú ďalej. Scenéria o chvíľku je viac než zaujímavá.


Super nie? Dospelé slony, malé slony, malinké slony. Potom je zasa čas cúvať. Slony sa napokon rozhodli odobrať sa z cesty.

A my môžeme pokračovať. Neverím, že na toto niekedy zabudnem.

Poznámka: Všetky zábery (okrem výrezu "na pravoboku") boli robené rovnakým zoomom: 3.1x a prakticky nie sú orezané.

pondelok 21. apríla 2014

Problém farby

Na cestách v Južnej Afrike sme si zaobstarali auto. Pri nejakej oficialite sa nás ktosi opýtal, akú má farbu. Matej okamžite odvetil strieborná, ja som rovnako sebaisto tvrdil biela. Do papierov sa dostala
druhá možnosť. 

Azda by som na toto aj pozabudol, ak by mi Matej (jasne a rozlíšene) neukázal auto na parkovisku. Aj s komentárom. Tvrdiť biela aj naďalej už bolo veľmi kontroverzné. A presvedčiť brata o tom, že auto je farby gwhite (odporúčam odkaz na anglickej wiki), som sa radšej nepokúšal.      

Čo sa teda stalo? Okrem mojej zvyčajnej nepozornosti je to ukážková zlá indukcia. (Trochu podobná problému Popperových labutí (kuk napr. sem). Dokonca v rovnakej farbe.) Kolega Matthew du Aime má bielu Tiidu. Vaishnavi Tekumalla a Harish Subramanian používajú biely i10. Parkovisko pred ALA obsahuje väčšinu bielych áut, požičovne tiež. Tak som si zafixoval, že naše autíčko je tiež biele - jeho svetlá farba tomu iba pomáha. Dobre som sa na tom neskôr zasmial. Matej výrazne menej:)

The Call of Cthulhu

Peter Pfitzinger writes that the three worst adversaries of a long-distance runner are 3Ds: dogs, drivers and dehydration. I am convinced he is completely correct about them. What he has not written about - perhaps wanting to protect his readers or running enthusiasts - is Cthulhu. The more I run, the more I think Cthulhu should be included in running manuals.
You're just about to pass the 29k mark, and there are 3k left to your home. But you stop. You stop to catch your breath: you take a sip from the near-empty bottle and gingerly attempt to start running again. But you do not really move. Your muscles might contract and relax a few times, but there is only one thought on your mind. Stop. It's not worth it. You cannot make it. Cthulhu has won. I do not think there is a runner who does not know the feeling of the mind filling with ice or sinking into animal-like emptiness. The remaining traces of activity center around stop or slow down. 
Cthulhu has more power over you if your track consists of multiple long laps. Remember when you last tried to run 20k in two laps. When you are finishing the first one, when you are almost at home... Don't you recall? You're tired. You have other tasks to turn to. You do not want to overtrain yourself. You might be carrying an old niggle, you can feel it - especially when you're turning the corner around your house. You must return home, it is the only reasonable thing to do. If you do, you have lost to Cthulhu.

Fortunately, there are a few tricks that might help. Extra sugar, or sugary sport drink will lift your morale (and sugar level as well), so your thoughts of cutting the run short might disappear. Also, company plays a big role, as Cthulhu is - for reasons unknown to the writer - unable to affect a determined group of runners, or runners spurred on by crowds.

To end on a positive note, not all tiredness and fatigue stem from Cthulhu. There is a small chance you are exhausted and should really cut the run short.

utorok 8. apríla 2014

Dvadsať rokov po


Genocída v Rwande sa udiala v čase, keď som média čulo sledoval, ale na jej pokrytie si  nespomínam. V jarou 1994 sa mi asociuje pád druhej Mečiarovej vlády a nástup dočasnej Moravčíkovej. K rwandských udalostiam som sa podrobnejšie dostal neskôr pri knižkách zo spoločenských vied (Zimbardo, Diamond).

To, že si ALA bude genocídu pripomínať, som očakával. Lenže vzdialenosť z Európy a časový odstup vo mne vyvolali dojem, že to je lokálna záležitosť s malým presahom do súčasnosti mimo Rwandy. Oboje zle. 
Zdá sa, že rwandská genocída zmenila zmýšľanie tunajších elít a ľudí, ktorí sa o africké záležitosti starajú. A doživotne a na niekoľko generácií zasiahla do života obyvateľov Rwandy. Včera na zhromaždení sme od Rwanďanov mali možnosť počuť aj "Už nikdy", "Nesmieme zabudnúť", ale aj "Pre genocídu som nikdy nepoznala svojho rodiča".  

V tejto súvislosti dodávam, že zašitie rozhovoru s Igim Barilikom pre SME o jeho práci pre medzinárodný tribunál v Rwande za paywall, je veľká škoda. Slovensko si má prečo genocídy pripomínať.

štvrtok 20. marca 2014

Analógie

HKK Tower. (Hunter, Kangami, Kurian)
Mienkotvorný mysliteľ Polesotechnického obdobia Nicholas van Rijn sa niekoľkokrát vyjadril, že kľúčom k úspešnému riešeniu problému je nájdenie správnej analógie. Ešte stále mi nie je jasné nakoľko obmedzujúce toho konštatovanie je, ale jeho čiastočná platnosť je očividná. 
Pozrite sa na stavbu, ktorú sme behom siedmych minút mali naprojektovať a zostrojiť v utorok. Prvá funkčná analógia je trojnožka, na ktorej celá štruktúra stojí. Je šuma-fuk, že trojnožka nie je matematicky očividná, dôležité je, že si pamätáme jej funkčnosť. Podobne jednoduché riešenie predstavujú aj "chodidlá", kam sme nacapili lepidlo. Opäť: mohli sme s ním spojiť čokoľvek, ale aj z analogických aj z funkčných dôvodov fixuje nohy štruktúry k stolu.
Menej priamočiary je plášť z A4 papiera omotaný na spodnom konci lepiacou páskou. Tu som žiadnu priamu analógiu nevidel. V zásade som ho na miesto vložil rukou skusmo. Totiž okrem kancelárskej sponky to bol skoro posledný kus nevyužitého materiálu. Na papieri boli pôvodne načmárané schémy prvej veže (trojnožka bez použitia papiera), keď som si uvedomil, že som upadol do pasce "typickej funkcie". Totiž ono by sa zdalo, že na papier si máme robiť náčrty. Nik vám však nemôže zakázať, aby ste ho nevyužili aj na stavbu. Toto už nie je úplne nová myšlienka, lebo podobnú adaptabilitu radi testujú psychológovia (a dobre o tom rozpráva Dan Pink v TED videu). Takže môj dôvod na využitie papiera nebol bezprostredne funkčný, ale meta-kognitívny: uvedomil som si, že som ho ako materiál nebol neuvažoval, a možno by som mal. (Okrem toho som videl, že sa aj ostatní snažia s papierom čarovať, ale to je už o inom.)
Pohárik navrchu štruktúry je iba splnením zadania. 
Veža HKK takto ukazuje, že analógie sa používajú aj pri riešení konkrétnych problémov ako sú piliere, aj pri uvažovaní možných riešení - snaha neobmedziť sa na typické použitie materiálu. van Rijn - zdá sa - má zasa raz pravdu.

Zo slovného spojenia správna analógia neodporúčam vypustiť slovo presná. Inak nastanú problémy. Do dneška sa odo mňa očakáva zostavenie skúškového zadania z fysiky na tzv. mock exams, čosi ako cvičné skúšky. Táto skúška je zároveň trimestrálnou písomkou z predmetu a je dôležitá pre výslednú známku. Počas týchto veselých skúšok mám aj oddozorovať niekoľko predmetov, typicky však svoj. Dôkladne som si skontroloval, že dozorujem raz: svoju fyziku, v dĺžke 60 minút. A zároveň si pamätám, že trimestrálnu skúšku som už pripravoval v zime. Dodávam, že vtedy mocks nemáme. Vymyslel som si obsah, našiel materiál, skompiloval, skontroloval, spokojne odoslal. I tu dozviem som sa, že nie celkom zle, ale dosť blbo. Očakávané dve zadania majú pokrývajú tzv. Paper 1 a Paper 2 z cambridgeských skúšok. (Ja som mal kombináciu oboch v polovičnej dĺžke.) Rovno dve hrúbky. Prvá: fyzika sa môže písať, aj keď ju nedozorujem ja. (Samozrejme, že keď som si to označoval, tak ma najviac zaujímalo, či mám vtedy robotu.) Druhá: správnou analógiou mocks nie sú zimné skúšky, ale - ako ich názov naznačuje - zaverečné skúšky CIE. A áno, ak by som niekedy zostavoval test(y) na IBD Trials, ktoré sú nämlich to isté ako mocks, takúto chybičku by som neurobil.

nedeľa 16. marca 2014

Čokoládový zombik


Príbuzný čokoládového zombika. (http://scoobydoo.wikia.com)
Čokoládový zombik  – slovenčina údajne uznáva výrazy „tá zombia“, aj tá „zombie“ (čítaj zombi) ale „zombik“ je v tomto kontexte jednako priliehavejší – je veľmi zvláštny druh nemŕtveho, po slovensky undead-a (čít. „unded“, prízvuk na prvej slabike a tvrdé „d“). Vznikne napríklad poliatím obete kakaovou, alebo čokoládovou polevou. Proces premeny je temer okamžitý. Obeť, už zombik, si najprv vytrie oči a potom sa pomalým rozvážnym krokom vydá k najbližšiemu ľudskému nešťastníkovi, ideálne jeho pôvodcovi. Cieľom zombika nie je nič iné než ľudí objímať. Toto je na zombika samozrejme dosť neintuitívne správanie, ale použitie čokolády v zaklínadle je tiež heterodoxné, a tak výsledok nie je až tak nepochopiteľný.

Čokoládový zombik je nezastaviteľný a zvlášť v interiéri dosť nebezpečný. Jeho tvorca nad ním nemá akúkoľvek kontrolu, skôr naopak – zombik neomylne vie, kto tvorcom bol a bude ho hľadať a prenasledovať až do konca svojich síl. Je dokonca možné, že pokiaľ sa na pri jeho vzniku použilo excesívne množstvo materiálu, tak niekoľko prvých obetí tiež pretvorí na čokoládových zombikov.   

Znalci sa nazdávajú, že najpríbuznejšou bytosťou čokoládového zombika je vodný zombik. Proces tvorby aj správanie vytvoreného undead-a sú do istej miery podobné, no za slnečného a teplého počasia sa vodný zombik časom vráti do ľudskej podoby. Čokoládový zombik je voči solárnej premene imúnny, čo ho činí akiste nebezpečnejším.

pondelok 10. marca 2014

Snehové prázdniny

snehová búrka pri ALA (zdroj: wikipedia)
Na konci zhromaždenia Akadémie sme sa dnes dozvedeli, že na zajtra sú vyhlásené snehové prázdniny. Žiadna škola: učitelia ani nechoďte do práce. Hodnotiaca porada o prvákoch presunutá o týždeň. Výborná správa nie?
Študenti pôjdu na výlet do botanickej záhrady (kde azda budú mrože) a majú zákaz brať si so sebou prácu. Ja môžem ísť zrána spokojne behať.

Ak stále neveríte, že tu bude snežiť, dobre robíte. Ale voľno bude aj tak. Zjavne ho ľudia aj potrebujú, aj ohromne ocenia. Prvá reakcia študenta (Soala): vyskočil zo sedadla, vybehol asi sedem metrov k východu z auditória a spokojne si ujúkal. Som si istý, že vo vnútri si študenti spokojne výskajú aj teraz.

streda 5. marca 2014

Empirický test (v matike)

Sú toto skutočne náhodné čísla?
Je bežne považovaný na zbytočný nežiadúci. Asi ho však budem v budúcnosti odporúčať. Jeden z mojich študentov, Morema, robí ročníkovú prácu o využití náhodných a pseudonáhodných čísel v kryptografii. Jedna z najjednoduchších metód na generovanie pseudonáhodných čísel je lineárny kongruenčný generátor. Znie to desivo, ale v princípe je to jednoduché. Majme prirodzené číslo x0 s hodnotu, ktorou generátor nainicializujeme (angl. seed). Vymyslime si ďalšie prirodzené čísla a, c, m. Ďalšie náhodné číslo získame predpisom:  
x1 = (a x0 + c) mod m,
kde mod označuje zvyšok po delení. Samozrejme x1 potom využijem ako ďalší seed a takto si náhodných čísel nagenerujem celú fúru. Lenže asi sa mi stane, že sa mi nejaké časom objaví zasa (zopakuje), čo automaticky značí, že sa mi zopakuje aj to nasledujúce po ňom v minulosti. Do dôsledku to znamená, že sa mi ich zopakuje vcelku dosť a v známom poradí. Pre jednoduchosť, nech x4 = x1, takže x5 = x2, x6 = x3, x7= x4 = x1 a vidím, že čísla od x1 do x3 sa už budú opakovať stále. Ak viem toto vypozorovať, tak už pre mňa generátor nie je náhodný. Takže toto je spôsob ako takýto náhodný generátor prekuknúť, za predpokladu, že sa ho vieme pýtať dostatočne často. (Predpoklad "asi sa mi zopakuje" je pravdivý, ak budem generovať aspoň m+1 čísel, keďže zvyšok po delení m mi dá najviac m rôznych hodnôt.)

Potiaľto teória. Morema chcel otestovať, že dĺžka neopakujúcej sa podpostupnosti náhodných čísel bude závisieť od m. Keďže má pravého informatického ducha, napísal kus kódu v pytónovi a spustil ho s hodnotami m = 10,  c = 11, a = 20, x0 = 0. "Výsledek byl poněkud rozpačitý": 0, 1, 1, 1, 1, ...  Až tak škandálne to nie je: keďže 11 mod 10 = 1 a zároveň  (20 . 1 + 11) mod 10 = 1. Ľaľa, problém.

Kde je pes zakopaný? Najskôr asi bude v kóde, ale to sme rýchlo vylúčili. Ja som nikdy poriadnu algebru neabsolvoval, ale z populárnej literatúry som mal spomienky, že "veci mod n" sa správajú slušnejšie, ak je n prvočíslo. Ďalším krokom je samozrejme wikipedia. A vynorili sa nové poznatky užitočné pre Moremovu prácu. 
Ponaučením nemá byť, čítaj literatúru poriadne (čo najporiadnejšie). To v skutočnosti nejde, niečo sa vždy dá prehliadnuť. Ale odskúšaj, pokiaľ to ide, nech vidíš, či tomu rozumieš dobre, resp. či to funguje správne.


pondelok 3. marca 2014

Túžba veci meniť

Je občas prirodzená a priamočiara. Toto je časť rozprávania, čo sme si dnes vypočuli na zhromaždení akadémie.

Môj brat sa narodil s nediagnostikovanou chorobou zápalového charakteru. Za 10 rokov života absolvoval viac vyšetrení než ja a moji dvaja bratia dohromady. Žiaľ, trvalo niekoľko rokov, kým bol jeho stav presne diagnostikovaný a medzitým sa jeho zdravie zhoršilo. V záujme zlepšenia musel absolvovať terapiu vo Francúzku: v Senegale mu ju nebolo možné poskytnúť. Istý čas po jeho návrate bol jeho stav dobrý, ale zdržanie dodávky liekov zo zahraničia viedlo k jeho dramatickému zhoršeniu. Opätovne musel opustiť krajinu a zo zdravotných dôvodov nemôže Francúzsko opustiť. Nikto v Afrike si nezaslúži takýto systém zdravotníctva a ja chcem prispieť k jeho zmene.